PRÍBEH RODINY VRBICKÝCH

RODINNÁ ZÁLEŽITOSŤ DRUHEJ GENERÁCIE

Prvý tandempilot v našej rodine bola Dada, moja mama. Skákala so mnou z lietadla ešte pred tým, ako som prišiel na svet.

Mama s otcom sa zoznámili na letisku v Očovej, v roku 1972. Tu som prežil celé detstvo spolu so svojím bratom Matúšom. Bolo tam veľa ľudí. Muži aj ženy. Všetci, čo som poznal, boli parašutisti, normálni obyčajní ľudia. A napriek tomu vyskakovali z ohromnej výšky z lietadla. Aj z balóna. Z vetroňa. Z hocičoho, čo vyletelo tak strašne vysoko. Prečo?
“Čo keď sa ti neotvorí padák?” pýtam sa už ani neviem koho.
“Balenie má presný postup, keď ho dodržíš, nie je dôvod, aby sa ti padák neotvoril.” odpovedal kľudne.
“Ale môže sa roztrhnúť šnúra, alebo látka, alebo niečo iné.” trvám na svojom.
“Musíš si ho vedieť sám skontrolovať a pravidelne to aj robiť”, vysvetľuje.
“A ak predsa?” nedám sa odbiť.
“To by si mohol vedieť, že máš záložný.” stále má odpoveď.
“Keď vyrastieš a budeš chcieť pochopiť, tak pochopíš.” Uzavrel pokojne debatu.
Vyrástol som. Nie veľa, ale predsa. Skúsil som teda pochopiť, prečo to niektorí ľudia robia. Zaujímavé. Odpojiť sa od gravitácie a mať svoju vlastnú inerciálnu sústavu. Na chvíľu. Kým sa to dá, kým je to prežiteľné. Popri tom organizmus dáva výstražné znamenie pred novou, dovtedy nepoznanou skúsenosťou. Naozaj zvláštny pocit. Stáť znovu nohami na zemi. Tá eufória. “Ja som prežil.” Rád vás všetkých znovu vidím. Po rokoch si človek zvykne, keď sa veci opakujú. Ale na prvý zoskok si pamätáme všetci. A tak je to u nás v rodine. Padá otec, padá mama, padá moja žena, padá brat, padá strýko, padajú kamaráti. Padáme spolu, všetci. Sme rodina. Padaj.sk

Ján Vrbický – CEO, tandempilot, inštruktor